Moje príbehy sú poväčšine na páry Sasuke Sakura, Itachi Sakura a párovanie bratov Uchihov s postavami, ktoré som si vymyslela. Ale najviac asi SasuSaku.. Nemám problém ale ani napísať poviedku na iný pár, takže keby boli nejaké návrhy, stačí poslať správu autorovi :)

V cudzom svete 09

29. srpna 2015 v 12:30 | Misao |  V cudzom svete
Nebola som vôbec unavená, v nemocnici som spala dosť, pretože som sa tam mohla dostať okolo obeda a teraz je už noc. Pozrela som na môj iPod. 21:48 .. Dosť.. privrela som oči a znova si premietala všetko, čo sa mi stalo. Išla som odzadu, akoby som si pretáčala film. Cesta sem, nemocnica, boj, ráno u Sakury, večer so Sasukem, blondiak, rámen, Hokage, čistinka, dvaja chlapi, pečené ryby, obrovský had, les, tma, ostré svetlo, dlhovlasý chlap s dlhým jazykom, jeho nenávistný pohľad a v tom.. Bum!

Prudko som sa posadila. Bola som celá spotená a zadychčaná. Čo bol ten posledný obraz? Na ten som si pred tým nepamätala. Pozrela som na iPod - 01:12.. Zaspala som? Postavila som sa z postele a srdce mi stále splašene bilo. Musím sa prejsť, potrebujem čerstvý vzduch. Zobrala som si kľúče a vyšla som pred bytovku. Konoha vyzerala ako mŕtve mesto. Na ulici ani živej duše a pofukoval chladný vetrík. Ešteže lampy svietili. Vykročila som doprava a premýšľala o tých spomienkach. Kto bol ten chlap? Nebol to ten z toho prvého sna, tým som si bola istá.
Išla som už dosť dlho, keď som došla na kraj lesa. Celá Konoha je obklopená lesom? Otočila som sa, že idem naspäť a zistila som..neuhádnete.. že som sa stratila. To sa len mne môže stať. Predo mnou boli štyri cesty. Ktorou som len ja hlúpa prišla? Zvolila som si jednu a vykročila. To mi bol teda nápad, prechádzať sa v noci po cudzom meste plnom divných ľudí. Ľudí? Sú to vlastne ľudia? Dokáže človek ovládať blesky? Alebo skákať osem metrov do výšky? Pozerala som pred seba a vôbec som to tu nespoznávala. Už som sa chcela otočiť, keď v tom sa vypli svetlá. Super! Je pekné, že šetria elektrinou, ale nie keď som vonku! Ale.. kto mal vedieť, že sa tu budem túlať.. Išla som teda ďalej, veď niekde vyjsť musím. Začínala mi byť zima a začínala som sa báť. Keď už som mala slzy na krajíčku, objavili sa predo mnou. Tie červené oči, čo svietili v tme ako predzvesť niečoho zlého. Je to ten chlap zo sna? Nie..tento vzor.. Stála som tam bez pohnutia ako srnka, keď pred ňou zaflekuje auto. Je to on? Premýšľala som. "Čo robíš tak neskoro v noci v tejto časti mesta?" prehovoril a ja som spoznala ten hlas, no zrazu som nevedela, či sa tešiť, že ma niekto našiel, alebo či sa báť, že to je zrovna on. "Sasuke.." oslovila som ho tichým trasúcim sa hlasom. Bolo to ako v horore, cez tmavé mraky nepresvital ani kúsok mesiaca, takže naozaj jediné čo som videla bol pár červených očí. "Pýtal som sa niečo.." povedal chladne a mne znova naskočili zimomriavky. "J-ja..stratila..stratila som sa.." vykoktala som zo seba. "Pche.." vydal zo seba divný zvuk a otočil sa. "Poď za mnou.." povedal a počula som ako sa vzďaľuje. Chcela som vykročiť za ním, keď som o niečo zakopla, zrútila sa k zemi a pristála v niečom mokrom. "Na ceste je jediná kaluž bahna a ty musíš padnúť priamo do nej.." povedal, no dajako som nepostrehla výsmech v jeho hlase. "P-prepáč.. Ja nič nevidím.." vysvetlila som mu a keď som sa postavila, pozerala som priamo do tých očí. "Poď.." povedal, chytil ma za ruku, mierne potiahol doľava a potom ma už viedol neviem kam. Mokré veci sa mi lepili na telo a jediný zdroj tepla bola jeho ruka. "Ako to, že vidíš? To je tiež schopnosť tých očí?" nedalo mi to. "Hej.." odvrkol nezaujate a ja som usúdila, že zvyšok cesty budem radšej ticho. Ale kam ma ťahal, veď nemohol vedieť kde teraz bývam..alebo mu to niekto povedal?
Po pár minútach som zbadala svetlo a keď sme zašli za roh, zbadala som osvetlenú terasu domu. Svetlo! Už mi tá tma bola veľmi nepríjemná. Nikdy by som nechcela oslepnúť. Pustil mi ruku a otvoril dvere na dome. "Kde to sme?" spýtala som sa, no to už on vchádzal dnu. Išla som za ním, v chodbe som sa vyzula a keď zapol svetlo v obývačke, takmer som sa prepadla od hanby. Bola som celá od blata a na tričku som mala niekoľko dierok. Dúfam, že ho nemala Sakura moc rada. "Pane Bože..vyzerám jak prasa.." hlesla som pre seba. Sasuke sa otočil, premeral si ma a povedal: "A ešte si sa aj zašpinila.." Vytreštila som na neho oči. Nevedela som, či sa mám smiať alebo byť urazená, ale vedela som, že si to musím zapamätať. To bola hláška jak hovädo! "Myslíš.. myslíš, že by som sa mohla opláchnuť?" spýtala som sa s maličkou dušičkou. Prikývol a odišiel do chodby za rohom. Po chvíli sa vrátil a podal mi uterák a čierne tričko. "Mne je malé.." povedal nenútene, ukázal na jedny z dvier v chodbe a sadol si na gauč. Išla som teda tam. Myslela som si správne, kúpeľňa. Zavrela som dvere a vyzliekla si špinavé veci. Namočila som ich do umývadla a nechala odmočiť, zatiaľ čo som si dopriala teplú sprchu. Potom som sa zabalila do uteráka a preprala šaty v umývadle. Legíny boli akoby sa im nič nestalo, ale tričko bolo celé deravé a fľakaté.. ach.. vyvesila som veci na radiátor a obliekla si čierne tričko s divným bielo-červeným znakom na chrbte. A v tom mi to doplo.. ja blbá som si nemusela namáčať aj nohavice! Ako pôjdem teraz domov?! Omotala som si okolo pása uterák a vyšla z kúpeľne. "Sasuke?" oslovila som ho, pretože pozeral z okna a vyzeral zamyslene. "Hm?" ani sa na mňa nepozrel. "Mohol by.. mohol by si.." nevedela som, ako sa ho to mám spýtať. "Čo?" otrávene na mňa pozrel a zarazil sa. "Nohavice.. nerozmýšľala som a preprala si tie čo som mala.." začala som hovoriť, no v tom ma stopol rukou. "Do rána sa ti to uschne.." hovoril potichu a tónom ako keby som ho len otravovala. "Ale.. nemôžem ísť takto domov!" zvolala som celá červená pri tej predstave. "A ty si myslíš, že teraz by sa mi chcelo ťa brať domov.." znova nahodil ten jeho úškrn. "Sama zablúdiš, takže zostaneš tu a ráno ťa odprevadím cestou na tréning.." povedal a znova sa otočil k oknu.. Ja mám spať u Sasukeho?! Len nech sa to nedozvie Sakura.. "A kde budem spať? Tam?" ukázala som na izbu oproti kúpeľni. Kukol smerom, ktorým som ukazovala a chladne sa na mňa pozrel. Vykročil do chodby a otvoril dvere k jednej izbe. "V tejto budeš..do ostatných ani len nekukneš.." povedal a znova odišiel do obývačky. Ani mú ani bú.. tak dobrú! Ach! Keby ma len tú huba moja tak nebolela z toho jak mi vrazil.. Vošla som do izby a zavrela dvere. Izba bola jednoduchá, a podľa rozhádzanej postele, fotke tímu 7 na komode a vecí v otvorenej skrini som usúdila, že je to jeho izba. Prečo ale do iných nemôžem? Žeby ho toľko trápili spomienky na rodičov? S touto myšlienkou som si ľahla a do pár minút som bola úplne tuhá.

"Spí sssa ti pokojne?" ozval sa v mojej hlave sykavý hlas.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
Dúfam, že sa vám na mojej stránke páči a ak by ste mali hocijaké pripomienky, napíšte mi.. Arigato :)