Moje príbehy sú poväčšine na páry Sasuke Sakura, Itachi Sakura a párovanie bratov Uchihov s postavami, ktoré som si vymyslela. Ale najviac asi SasuSaku.. Nemám problém ale ani napísať poviedku na iný pár, takže keby boli nejaké návrhy, stačí poslať správu autorovi :)

Bude moje svetlo? 01

9. září 2015 v 14:32 | Misao |  Bude moje svetlo?
Zobudili ma slnečné lúče.. Sakra.. Už koľko krát som im povedal, aby mi neodhŕňali záclony. Neznášam svetlo.. Budí v ľuďoch mylné dojmy.. Vraj je dobré.. Pche.. Akurát ukáže všetko naokolo.. Keď je tma.. aspoň nie je nič vidieť.. ani ich nebolo.. Spal som úplne v poriadku.. Nevidel som ich.. No keď ráno zasvietilo slnko a ja som otvoril tie dvere.. "Aaaaaaaaa!!!" Znova ten obraz.. "Nie!" kričím a snažím sa sústrediť na všetko iné, len nie na ten obraz.. No moja hlava si robí svoje.. Neprijíma odo mňa príkazy.. Či sú moje oči zavreté alebo otvorené.. Stále to vidím pred sebou.. Je to ako vtedy.. Snažím sa potriasť hlavou a upokojiť sa, no už je neskoro.. Do izby vbehnú dvaja chlapi.. Nie.. injekcie nie!! Idú ku mne.. snažím sa zoskočiť z postele, no nohy sa mi podlomia a ja padám.. Už sú takmer pri mne.. "Nie!" vykríknem, no to už pocítim na svojej koži bodnutie ihly.. Cítim, ako sa mi sérum valí do žily.. Chvíľu to vnímam.. Ako sa mi dostáva k srdcu a odtiaľ znova putuje do krvného obehu.. Už znova to spravili..



Sakura

"Dobré ráno.." pozdravila som a vošla do kancelárie. "Oh.. Dobré ráno, vy budete tá nová opatrovníčka.." postavila sa prsnatá blondína a podala mi ruku. "Tsunade.." predstavila sa. "Haruno Sakura.." podala som jej tú svoju a ona ňou jemne zatriasla. "Idete akurát vhod.. Povedzte mi, máte už nejaké skúsenosti?" spýtala sa a ukázala na kreslo oproti nej, aby som si sadla. "Vlastne nie.. Chvíľu som robila v lekárni a chcela som ísť pracovať do nemocnice.. No tam majú plno tak som tu.." chabo som sa na ňu usmiala. Dúfam, že ma nepošle kade ľahšie.." "Výborne.." vystrúhala úšklebok a zopla si ruky. Výborne? Wau.. tu teda nemajú latku moc vysoko.. Chvíľu premýšľala, no hneď na to sa prudko postavila, podišla ku skrini a vytiahla nejaký spis. "Nech sa páči.." podala mi ho a kým som si ho čítala, hovorila. "Je to chlapec, asi vo vašom veku. Myslím, že by ste mu mohli byť nápomocná.." usmiala sa. "Uchiha Sasuke.." prečítala som nahlas jeho meno. "Nie je to ale člen tej rodiny Uchiha, ktorá.." mala som otázku, no skočila mi do reči. "Bohužiaľ áno.." povedala. "Ach.." zháčila som sa. Takže po mne chcela, aby som sa starala o chalana, ktorého vplyvní rodičia zomreli za záhadných okolností a o ňom si doteraz verejnosť myslela, že je nezvestný.. "Beriete to? Pretože o ostatných pacientov je zatiaľ postarané, pokiaľ sa neujmete pána Uchihu, bohužiaľ pre vás nebudem mať inú ponuku.." prehovorila a zatvárila sa ako neviniatko. Prácu potrebujem a toto je asi to jediné, čo by ma mohlo zatiaľ ako tak napĺňať.. Usmiala som sa. "Beriem to.."

Po podpísaní dohody ma odviedla do miestnosti, ktorá bude zatiaľ mojou izbou. Nerátala som síce s tým, že tu budem aj nocovať, no Tsunade ma uistila, že je to len preto aby som sa do toho rýchlejšie dostala. Zašla som si teda domov po nejaké veci. "Srdiečko, a si si istá, že je to správna voľba?" strachovala sa mama. "Nepáči sa mi, že by si mala bývať v tom blázinci.." pohladila ma po vlasoch. "Je to ústav mamy.. nie cvokáreň.." pousmiala som sa. "Ale veď to je to isté.." zakrútila hlavou. "Každú sobotu budem mať voľno.." povedala som, aby som ju trocha upokojila. "Sobotu?! Tak ja ťa neuvidím celý týždeň a ani v Nedeľu?!" zalamentovala. "Mami.. Po čase sa to upokojí, to len teraz, kým si na to zvyknem čo a ako tam chodí.." "No len aby.." pokrútila hlavou a odišla. Nechala ma v pokoji si pobaliť. Takže.. Spodné prádlo.. Nohavice.. Tričká.. Blúzky.. potrebujem tam blúzky? Pre istotu si dve zbalím.. Všetko som si postupne hádzala do kufra.. Hygienické potreby.. Tenisky.. balerínky.. Asi mám všetko.. Pyžamo! Zobrala som si zo šuflíka pohodlné kraťase a tielko. To postačí.. "Tak ja idem mami.." zvolala som keď som zišla dole do chodby. "Naozaj si to nerozmyslíš?" pozrela na mňa prosebne.. "Mami.. bude to v poriadku.." povedala som, vlepila jej rýchlu pusu na líce a skôr, než stihla ešte niečo povedať, som nastúpila do auta a odišla. V mojej izbe som si vybalila.. Pol siedmej.. Už sa stmieva.. Mala by som sa ísť na neho pozrieť.. Zoznámiť sa.. Kým nepôjde spať..

Vošla som do izby číslo 22, ktorá bola na konci chodby, na ktorej som mala izbu ja. Bol tam poriadok.. Možno až moc.. Podišla som k posteli, v ktorej odkrytý spal.. Ach.. zalapala som po dychu.. bol ešte krajší ako na fotkách.. Tmavé vlasy s odleskom modrej mu jemne padali do bezchybnej bledej tváre.. Jemné črty pôsobili trocha kontrastne s pevnou stavbou jeho tela, no v celku to bol priam božský pohľad.. Tak tohto chlapa ja budem mať na starosti na dlhší čas.. Sakura! Okríkla som sa. Bude to môj pacient.. Nemôžem nad ním takto uvažovať.. Aj keď.. je pravda, že som nevedela nič o jeho diagnóze.. Asi som si mala najprv naštudovať ten spis.. No nevadí, aj na to bude čas.. Zrazu sebou prudko trhol.. Až som sa zľakla.. Na tvári mal bolestný výraz.. Žeby mal nočnú moru? Mám ho zobudiť? Znova ním šklblo.. Nahla som sa k nemu a jemne som ho pohladila po líci.. Pod mojim dotykom sa akoby upokojil.. Potešilo ma to.. Už mal znova na tvári pokojný výraz.. Pohladila som ho znova.. Zdá sa mi to, alebo sa usmial?

Sasuke

Znova to bolo to isté.. Všade krv.. Nie.. to nemôže byť pravda.. toto nie!! Trhol som sebou.. zobuďte ma niekto!! To prekliate sérum! Vždy mám po ňom tieto muky! Zastavte to niekto! "Sasukeeeeeee!!" počul som mamin zúfalý hlas.. To prekliate ostré slnko.. Nič kvôli nemu nevidím.. Snažím sa dať si pred seba ruku ako clonu, no nepomáha to.. Znova mnou myklo.. A potom som to ucítil.. To pohladenie.. "Sasuke.." šepla mama tesne pri mne.. Prečo ju cez to slnko nemôžem vidieť?! Znova ma pohladila.. "Som to ja mami.." povedal som jej a pokúsil sa na ňu usmiať.. Ten teplý dotyk na mojom líci.. je úplne iný ako ten posledný.. Keď sa ma dotýkala naposledy.. Bola ako ľad.. Vlastne.. Dotýkal som sa ja sám.. Jej ľadovou rukou.. Ona už nemohla.. Tak čo je potom toto.. Trhlo mnou a prudko som sa posadil..

Sakura


Zrazu sa posadil a ja som sa zľakla.. Na tvári mal výraz bez jedinej emócie.. Nebol ani zmätený, ani prekvapený.. Nič.. Čistá nula.. Vypatlane na mňa pozeral ako nejaký zombie.. "A-ahoj.." povedala som neisto. Pozeral mi hlboko do očí a jemne natočil hlavu na stranu.. Vyzerá jak totálny psychopat.. Už len aby sa na mňa vrhol a pri najlepšom ma pohryzol. Rýchlo som sa radšej postavila. "S-som Sakura.." povedala som a išla som odostrieť závesy, nech na neho vidím aspoň trocha. "Nechaj to!" zakričal na mňa, vyskočil na nohy a schmatol mi ruku, ktorou som už držala záclonu. Šokovane som na neho pozerala. Jeho stisk bol pevný, až mi začala tŕpnuť ruka.. "Koľko je hodín?" spýtal sa a stále sa mi pozeral do očí.. "A-asi po siedmej..." vyjachtala som. "Je tma?" spýtal sa a stále ma nepúšťal zo svojho očného spútania.. "M-myslím že.. hej.." koktala som. "Myslíš?" nadvihol jedno obočie. Ako to mám asi tak vedieť keď tu má zatiahnuté.. "Myslím, veď sa stačí pozrieť!" zvolala som a trhla som rukou. Sasuke vytreštil oči a rýchlo odvrátil zrak. "Vidíš, tma.." povedala som a ukázala von oknom. Až potom som si všimla, ako vyplašene pozerá do steny.. Pomaly sa otočil a keď zbadal, že je skutočne tma, znova nasadil bez emočnú masku. Sadol si na posteľ a pozeral do steny. "Si Sasuke, však?" prisadla som si, keď mi srdce opäť začalo biť normálne. Nevenoval mi absolútne žiadnu pozornosť.. "Ja som Sakura, ale to už som ti povedala.." začala som znova. Zase nič.. "Budem tvoja nová opatrovateľka.. Dúfam, že budeme kamaráti.." usmiala som sa na neho. Stále len pozeral na tú stenu. "Vieš, si môj prvý pacient.. eee.. klient.. či.. no.." zamotala som sa. "Chápeš, čo chcem povedať.." povedala som. "Chcela by som, aby si mi povedal, ak sa ti niečo nebude pozdávať.. Ak budeš mať nejaké výhrady, alebo ak by si niečo potreboval.." hovorila som a v tom do mňa zapichol pohľad. "Potrebujem.." začal a ja som dychtivo vyhŕkla "Čo? Čo potrebuješ?!" asi som pri tom aj podskočila z postele. Bola som šťastná.. Môj prvý zverenec... netrvalo mi dlho a zlomila som v ňom ten neprítomný pohľad.. a hneď mi povie, čo potrebuje.. skvelý štart.. "Byť sám.." povedal a mne takmer oči vypadli z jamiek.. "Potrebujem byť sám.." zopakoval a znova sa zapozeral do steny.. "Ach.." zasekla som sa. Čo teraz? "Dobre.." zašepkala som a odišla z izby.. Až keď som bola za jeho dverami som si uvedomila, že som v jeho blízkosti takmer nedýchala.. až teraz som sa zhlboka nadýchla.. Čo to s ním je?
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Tyja Tyja | E-mail | 11. září 2015 v 10:39 | Reagovat

Tak táto poviedka je naozaj úžasná. Už sa nemôžem dočkať pokračovania! Len tak ďalej :3

2 Naty-chan Naty-chan | E-mail | 11. září 2015 v 12:40 | Reagovat

A hele další čtenařka :)

3 Misao Misao | Web | 17. září 2015 v 22:11 | Reagovat

Ďakujem pekne :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
Dúfam, že sa vám na mojej stránke páči a ak by ste mali hocijaké pripomienky, napíšte mi.. Arigato :)